Každá stará budova má dve histórie. Tú prvú nájdete v kronikách, v katastralnych zápisoch a v reštaurátorských správach. Tú druhú si rozprávajú ľudia. O tajných chodbách, o postavách v bielom, o tom, čo sa raz stalo chyžnej alebo kuchárovi. Hotely združené v asociácii Historické hotely Slovenska sídlia v budovách, ktoré majú za sebou stáročia, a tak majú obe tieto histórie dostatočne bohaté. Niektoré ich príbehy sú doložené dokumentmi a dátumami, iné prežili len v rozprávaní. A práve tie druhé bývajú často tie najzaujímavejšie. Nasledujúce riadky sú výberom z tajomstiev, ktoré si členské hotely nechali pre seba dosť dlho na to, aby stálo za to ich pripomenúť.
Keď sa legenda začína presným dátumom
Niektoré príbehy znejú ako rozprávka, no majú konkrétny dátum. Taký má Hotel Grand Vígľaš pri Zvolene. Dvanásteho decembra 1408 sa za hrubými múrmi vígľašského zámku stretol uhorský kráľ Žigmund Luxemburský so svojou manželkou Barborou Celjskou a spolu tu založili Rád draka, rytiersky rád, ktorého úlohou bolo brániť kresťanstvo a kráľovskú korunu.
Symbolom rádu nebol drak z rozprávok. Bol zobrazený stočený do kruhu, ako si hryzie vlastný chvost, doplnený červeným krížom svätého Juraja. Členmi rádu boli významní šľachtici a panovníci svojej doby a jedným z najznámejších bol Vlad II. Dracul, otec Vlada III., postavy, ktorá sa neskôr stala predlohou legendárneho Draculu.
Zámok potom prešiel vojnami, prestavbami aj obdobiami úpadku, no Rád draka zostal súčasťou jeho identity. Keď sa Vígľaš po desaťročiach chátrania prebudil k životu ako hotel, drak sa naň vrátil. V roku 2019 bol Rád draka na Vígľaši slávnostne obnovený, symbolicky na mieste, kde vznikol. Dnes ho hostia nájdu v symbolike hotela a kto chce ísť v príbehu ešte ďalej, môže sa ubytovať v apartmáne Dracula, ktorý nadväzuje na jedného z najznámejších členov rádu.
Príbehy, ktoré sa nedajú dokázať
Úplne iný typ tajomstva stráži Hotel Château Bela pri Štúrove. Podľa miestneho rozprávania mal z priestoru kaštieľa viesť podzemný tunel smerom k Dunaju a mal pokračovať pod riekou až do Ostrihomu. Keď sa človek pozrie na mapu, pochopí, prečo táto predstava dokázala prežiť generácie. Château Bela leží približne desať kilometrov od Dunaja a len kúsok od historického Ostrihomu.
Najzvláštnejšia je na celej legende šírka tunela. Nemala to byť úzka chodba, v ktorej by sa človek plazil. Podľa rozprávania bol vraj taký široký, že by sa v ňom zmestili dva koče s koňmi vedľa seba. A pred Oranžériou, ktorá dnes slúži ako reštaurácia, mali kedysi stáť sochy s otvormi v ušiach, cez ktoré mal do podzemia prenikať vzduch.
Treba povedať jednu dôležitú vec. Existenciu takéhoto tunela sa v dostupných prameňoch potvrdiť nepodarilo. Oficiálna história kaštieľa dokumentuje viacero prestavieb, opevnenia, vodnú priekopu, padací most aj kryptu pod kaplnkou, zmienka o tuneli pod Dunajom v nej však nie je. Možno práve preto je tá legenda taká živá. Pri historických miestach nebývajú najpútavejšie príbehy tie, ktoré vieme dokonale dokázať.
Podobne nedokázaný príbeh si stráži aj Hotel Kaštieľ Mojmírovce. Medzi miestnymi sa zachovalo rozprávanie o dievčine menom Anna, ktorá mala pracovať ako záhradníčka v okolí kaštieľskej oranžérie a zahynúť v jazierku neďaleko zimnej záhrady. Rokmi sa príbeh dopĺňal a začali sa šíriť povesti o plači dieťaťa a o postave dievčaťa v bielom. Či sa to naozaj stalo, dnes už spoľahlivo potvrdiť nemožno, a tak zostáva príbehom, ktorý sa odovzdáva rozprávaním, nie dokumentmi.
Tajomstvá ukryté v detailoch
Nie každé tajomstvo je dramatické. Niektoré stoja hosťom priamo pred očami a stačí si ich všimnúť.
V Mojmírovciach to platí doslova. Keď dnes návštevník vstúpi do krytého 25-metrového bazéna, možno netuší, že stojí na mieste, kde bola kedysi oranžéria rodu Huňadyovcov, botanická zimná záhrada orientovaná na juhozápad, v ktorej dozrievali figy, pomaranče, citróny aj mandarínky a kde sa pripravovali kvety na slávnostné príležitosti. Pôvodná záhrada už neexistuje, no architektonické riešenie bazéna jej atmosféru pripomína dodnes, svetlom, zeleňou aj kvetinovou výzdobou. Nad bazénom sa navyše nachádza jedna z najväčších súčasných veľkoformátových nástenných malieb na Slovensku, Kvety orchideí od akademickej maliarky Jany Farmanovej-Šabíkovej s rozmermi 15 krát 10 metrov, ďalší odkaz na svet rastlín, ktorý bol s týmto miestom spojený už pred stáročiami.
V Château Gbeľany pri Žiline je takýmto detailom masívne zábradlie z lipového dreva z roku 1789. Počas svojej histórie ho niekto premaľoval zelenou farbou a pri rekonštrukcii bolo treba jeho pôvodnú podobu postupne odhaľovať. Reštaurovanie trvalo približne dva mesiace, farba sa odstraňovala opatrne, aby zostalo zachované pôvodné drevo aj jeho charakter. Dnes je zábradlie už len navoskované a jeho prirodzená kresba opäť vyniká. Hostia sa ho môžu dotknúť rovnako, ako sa ho počas stáročí dotýkali ľudia pred nimi.
Svoju zbierku detailov má aj zámocký hotel Galicia Nueva v Haliči. Arkádová chodba so štyridsiatimi portrétmi uhorských panovníkov sa v takomto rozsahu nezachovala na žiadnom inom zámku na Slovensku a v dvorane sa nachádza studňa hlboká sedemdesiat metrov. Fresky v Župnej sieni vytvoril Jozef Ignác Mildorfer, dvorný maliar uhorskej kráľovnej Márie Terézie.
Čo si pamätajú tí, ktorí tu pracovali
Najkrehkejšia vrstva histórie je tá, ktorú nikto nezapísal. Grandhotel Praha v Tatranskej Lomnici otvoril svoje brány v roku 1905 a za viac ako 120 rokov sa jeho priestory menili, spomienky zamestnancov však zostali.
Na mieste dnešnej recepcie bývala vrátnica s telefónnou búdkou a oproti nej telefónna ústredňa. Hostia mali v izbách telefónne aparáty, no ak chceli telefonovať, museli si hovor objednať. Personál ich spojil s veľkou centrálou v Poprade a po skončení hovoru vypočítal jeho cenu. Dnes, keď stačí vytiahnuť mobil, pôsobí taký telefonát takmer ako rituál.
Iné spomienky sa týkajú chutí. Jablkový pie a šomloi halušky patrili medzi obľúbené dezerty, za ktorými hostia prichádzali aj zo širokého okolia, a nedeľná káva s dezertom mala v hoteli svoju vlastnú tradíciu. A sú tu aj príhody, ktoré sa do oficiálnych kroník nedostanú. Každý november sa čistili hotelové lustre, ten veľký so stopäťdesiatimi svietidlami a kryštálmi sa musel umývať z lešenia. Pôvodný luster bol v roku 1962 zavesený na mechanizme s kľukou na povale a keď sa kľuka povolila, spadol a rozbil sa. Medzi hosťami hotela bola v roku 1936 aj nórska krasokorčuliarka Sonja Henie, ktorá počas pobytu predviedla exhibičnú jazdu na neďalekom jazierku.
Podobnú galériu mien má aj Grandhotel Starý Smokovec, prvý veľký hotel postavený v Tatrách v roku 1904. Prespali v ňom saský korunný princ Frederick Augustus, prezident Edvard Beneš, britský premiér Harold Wilson aj Fidel Castro. S návštevou prezidenta Edvarda Beneša v roku 1945 sa spája aj nezvyčajná okolnosť. Keďže hotel ešte nemal späť pôvodný nábytok odvezený počas vojny, izby boli zariadené nábytkom požičaným od miestnych obyvateľov.
A niekedy sa meno zapíše priamo do názvu. Boutique Hotel Hviezdoslav v Kežmarku tvoria štyri budovy zo 17. storočia a nesie meno po Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, ktorý v jednej z nich býval počas štúdia na kežmarskom lýceu. Vo Svätom Jure ukrýva hotel Krone ďalšie tajomstvo. Počas rekonštrukcie historickej vínnej pivnice objavili fragment fresky s vyobrazením uhorskej kráľovskej koruny. Práve tento nález sa stal inšpiráciou pre názov hotela Krone. V Banskej Štiavnici je celé mesto zapísané v zozname UNESCO a butikový hotel Divná Pani je koncipovaný ako umelecká galéria. A vo východoslovenských Hermanovciach vedie Péchy Country House vnučka pôvodných majiteľov, Klára Doncz, vnučka Georgea a Kláry Péchyovcov, takže rodinný príbeh tu pokračuje bez prerušenia.
Historické hotely majú jednu výhodu, ktorú nový hotel nedokáže získať ani najlepšou architektúrou. Ich múry už niečo zažili. Niekedy je to doložená historická udalosť s presným dátumom, niekedy legenda, ktorú nikto neoverí, a niekedy len spomienka zamestnankyne na to, ako sa kedysi objednávali telefonáty. Všetky tri vrstvy sú rovnako cenné, pretože z nich dohromady vzniká to, čomu sa hovorí atmosféra miesta. Stačí sa pri najbližšom pobyte spýtať. Väčšina týchto hotelov má svojho človeka, ktorý príbehy pozná a rád ich porozpráva.